POČET ČLENSKÝCH ŠTÁTOV EÚ SA OD JEJ ZALOŽENIA V ROKU 1957 ZVÝŠIL ZO 6 NA 27 KRAJÍN. TIETO KRAJINY SPOJILI SILY, ABY SPOLOČNE BUDOVALI LEPŠIU BUDÚCNOSŤ. KTORÉ KRAJINY SÚ ČLENMI EÚ A KEDY SA NIMI STALI? V TEJTO KAPITOLE SA DOZVIEŠ, AKO SA Z EÚ STALO TO, ČÍM JE DNES, A V ČOM JE JEDINEČNÁ.

ČO JE EURÓPSKA ÚNIA?

Členské štáty EÚ

Európska únia je jedinečným partnerstvom 27 európskych krajín, známych ako členské štáty alebo krajiny EÚ. Spolu pokrývajú väčšinu európskeho kontinentu. V EÚ žije okolo 447 miliónov ľudí, čo je asi 6 % svetovej populácie. Občania krajín EÚ sú zároveň občanmi EÚ.

Úradné jazyky EÚ

Európske hodnoty

Zmluvy EÚ obsahujú pravidlá, ktorými sa riadi činnosť EÚ. Občas sa menia, napríklad pri vstupe nových krajín alebo pri zmenách vo fungovaní EÚ. Najnovšou zmluvou je Lisabonská zmluva, ktorá bola podpísaná v hlavnom meste Portugalska v roku 2007.

Zistite viac o zmluvách EÚ: europa.eu/!B49gy3

Charta základných práv Európskej únie nadobudla platnosť spolu s Lisabonskou zmluvou. Stanovili sa v nej práva a slobody, ktoré majú všetci ľudia žijúci v EÚ, ako sú osobné, hospodárske a sociálne práva. V snahe zohľadniť modernú spoločnosť obsahuje charta aj novšie základné práva, ako je ochrana údajov a záruky v oblasti bioetiky. Obsahuje aj osobitné ustanovenia o právach osôb do 18 rokov, ktoré zaručujú, že práva detí sú súčasťou ľudských práv záväzne dodržiavaných a ochraňovaných EÚ a jej členskými štátmi.

Viac informácií o Charte základných práv EÚ: fra.europa.eu/sk/eu-charter a o stratégii EÚ v oblasti práv dieťaťa: ec.europa.eu/info/policies/justice-and-fundamental-rights/rights-child_sk

Zo 6 na 27 krajín EÚ

EÚ sa skladá z rozmanitých štátov. Krajinou EÚ s najväčším počtom obyvateľov je Nemecko, ktoré má približne 84 miliónov obyvateľov, zatiaľ čo najmenšia Malta má 500 000 obyvateľov. Ľudia v EÚ hovoria rôznymi jazykmi a používajú jednu z troch rôznych abecied (latinskú, grécku a cyriliku). V každej krajine sú rôzne tradície, kultúry, jedlá a sviatky.

Ako sa to všetko začalo?

Po dvoch ničivých svetových vojnách v prvej polovici dvadsiateho storočia (1914 – 1918 a 1939 – 1945) boli ľudia rozhodnutí nedopustiť, aby sa niečo podobné niekedy zopakovalo.

Od roku 1945 do roku 1950 niektorí európski politici, medzi ktorými boli Robert Schuman, Konrad Adenauer, Alcide De Gasperi a Winston Churchill, začali proces vytvárania Európskej únie, v ktorej dnes žijeme. Ich víziou bolo hospodárske a politické zjednotenie európskych krajín tak, aby sa zabezpečil trvalý mier a prosperita.

Francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman navrhol 9. mája 1950 zlúčiť európsku výrobu uhlia a ocele. V tom čase to boli suroviny využívané vo vojne – uhlie ako zdroj energie a oceľ na výrobu zbraní a strojov. Spojením výroby by sa žiadna krajina nemohla tajne vyzbrojiť proti ostatným. Na základe tohto návrhu vzniklo v roku 1952 Európske spoločenstvo uhlia a ocele. Založilo ho šesť susediacich krajín – Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Luxembursko a Holandsko – a položilo tak základy EÚ, ako ju poznáme dnes.

Nadstavba k Európskemu spoločenstvu uhlia a ocele

O niekoľko rokov sa šesť zakladajúcich členských štátov rozhodlo rozšíriť svoju spoluprácu aj na iné hospodárske odvetvia. V roku 1957 bola podpísaná Rímska zmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva, ktorá začala platiť v roku 1958. Jej pôvodným cieľom bolo podporovať obchod a užšiu hospodársku integráciu medzi zúčastnenými krajinami.

Noví členovia

V roku 1973 vstúpili do Európskeho hospodárskeho spoločenstva Dánsko, Írsko a Spojené kráľovstvo (*). O niekoľko rokov neskôr, po skončení pravicových diktatúr v južnej Európe, sa o členstvo mohli uchádzať ďalšie tri krajiny. Prvou z nich bolo Grécko, ktoré sa pridalo v roku 1981. V roku 1986 nasledovali Portugalsko a Španielsko. V roku 1993 vznikla Európska únia a o dva roky neskôr do nej vstúpili Rakúsko, Fínsko a Švédsko. Počet členov EÚ sa tak zvýšil na 15.

Krátko po druhej svetovej vojne Európu rozdelila železná opona na východnú a západnú časť a začala sa štyridsaťročná studená vojna. Symbolom tohto rozdelenia bol Berlínsky múr, ktorý rozdelil mesto Berlín na dve časti. Po páde komunizmu v roku 1989 začali bývalé komunistické krajiny strednej a východnej Európy proces demokratizácie a požiadali o vstup do EÚ.

V roku 2004 k EÚ pristúpilo osem krajín strednej a východnej Európy: Česko, Estónsko, Maďarsko, Lotyšsko, Litva, Poľsko, Slovensko a Slovinsko. V rovnakom roku sa členskými štátmi stali aj ostrovy Stredozemného mora Cyprus a Malta. V roku 2007 pristúpilo Bulharsko a Rumunsko a v roku 2013 Chorvátsko.

Príchod nových členov EÚ rozšíril spoločný trh a pomohol udržať mier a prosperitu v Európe. Každý nový členský štát musí byť pripravený podpísať zmluvy a prijať celý súbor právnych predpisov EÚ. Musí rešpektovať hodnoty EÚ, ako sú zásady demokracie, právneho štátu a dodržiavania ľudských práv a základných slobôd.

Za vlastnými hranicami udržiava EÚ silné vzťahy aj so susednými krajinami. Európska susedská politika podporuje bezpečnosť, stabilitu a prosperitu krajín na východ a juh od EÚ. Politika rozširovania EÚ sa navyše zaoberá potenciálnymi novými členmi. Mimo „susediaceho“ regiónu sú globálne vzťahy EÚ zvyčajne založené na obchodných dohodách, partnerstvách a mnohostrannej spolupráci.

Šiestimi zakladajúcimi krajinami sú Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko a Taliansko. Dňa 1. januára 1973 vstúpilo do Európskej únie Dánsko, Írsko a Spojené kráľovstvo, čím sa počet členských štátov zvýšil na deväť. V roku 1981 do nej vstúpilo Grécko a po ňom v roku 1986 nasledovalo Portugalsko a Španielsko. V roku 1995 vstúpilo do Európskej únie Rakúsko, Fínsko a Švédsko. K najväčšiemu rozšíreniu došlo v roku 2004, keď do EÚ vstúpilo desať krajín: Cyprus, Česko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovensko a Slovinsko. Bulharsko a Rumunsko vstúpili v roku 2007 a Chorvátsko ako posledná krajina vstúpilo do EÚ v roku 2013.

Nobelova cena za mier

EÚ bola založená, aby zabezpečila trvalý mier medzi svojimi členmi. Od jej vzniku sa výrazne znížili násilné vnútorné konflikty a možnosti vypuknutia vojny medzi Európanmi. Za svoju prácu v prospech mieru, demokracie a ľudských práv v Európe a na celom svete získala Európska únia v roku 2012 Nobelovu cenu za mier. Rozhodla sa venovať finančnú odmenu vo výške 930 000 eur – navýšenú o ďalších 930 000 eur z vlastných zdrojov – deťom, ktorým je odopretá možnosť vyrastať v mieri.